Cítíte Slováky jako bližší než jakýkoliv jiný národ?

Nemáme ani společnou historii, ani podobnou kulturu. Společný jsme měli stát, v letech 1918 – 1939 a 1945 – 1992, toť asi tak všecko.

Jediná blízkost je jazyková, slovenštině, zvláště té hovorové plné čechismů, lze rozumět, pokud se oba jen trochu snaží.

Kulturně jsou nám bližší Němci, byť to tady ještě spousta lidí pořád nechce slyšet. Dnes nejen ti z Rakous, ale i ti z Bavor či Saska, kteří byli nuceni odejít od nás v roce 1945 (když přežili, že).

Ano, protože máme společnou historii a máme podobnou kulturu. Dříve jsme byli jeden stát. Dále jazyky máme podobné a Čech se domluví se Slovákem, i když by se slovenštinu neučil.

Navíc mám kolegu z práce, který je Slovákem a vycházím s ním dobře.

História ľudu žijúceho na území od povodia Vltavy po rieku Hron sa vzájomne prelínala. Toto nemožno poprieť. Kto tento základný fakt popiera, so sklonenou hlavou prijíma svoj údel otroka (bez ohľadu na svoje postavenie v spoločnosti a vlastniaci majetok) pod vládou cudzinca. Takýto rabský nezvyklo stručný pohľad zo strany podal Filip84. Pozerajúc na povrch by mohol mať pravdu. Zabudol však, že história národa nie je len život jednej, či dvoch generácií hornej spoločnosti, či mešťanov.
Národ, to nie sú len tí vyvolení, historikmi spomínaní, to sú aj tí nemenovaní, dejinám neznámi ľudia, ktorí svojou prácou, svojou krvou na bojiskách, činmi povznášajúce ducha, tvoria históriu ľudu, ten dav, tá masa, ktorá tvorí národ a tých je väčšina, to nie sú len šľachtici, to sú aj ľudia na vidieku dávajúci obživu, ľudia, ktorí v pote tváre vyrábajú nástroje mieru aj vojny, ľudia na ktorých historici a hrdopyši často zabúdajú. Veď český jazyk sa zachoval nie vďaka centralizmu mešťanov priemyselných oblastí, či vysokej šľachte, upierajúcich sa k nemčine, latinčine francúzštine a dnes hlavne k angličtine, ale práve vďaka tým prehliadaným, vďaka ktorým český aj slovenský jazyk prežili. Jazyková blízkosť je aj v blízkosti národov.
V minulom storočí, napriek ponemčovaniu a pomaďarčovaniu sa práve po zániku mocensky udržiavaného C und K mocnárstva spojením dvoch národov do jedného štátu prejavila vôľa ľudu v spoločnej ceste. Česi prichádzali na Slovensko a Slováci do Českých zemí, vznikali spoločné dvojnárodné rodiny.
Aj keď v roku 1993 na území Československej republiky vznikli dva štáty, spoločná cesta pokračovala ďalej, bez ohľadu na mediálne a mocenské popieranie tohto javu.
Kto toto popiera, popiera históriu. V čí prospech? V prospech cudzej mocnosti, či v prospech spoločnosti jednotlivcov a skupín bez národného povedomia, bez vlasti, klaňajúcich sa Jedinému božstvu – bohovi egoizmu, moci a mamonu?

Upravil/a: led

Kdybych zde napsal, co si o vykutálených Slovácích, obzvlášť zde v Čechách působících, myslím, dostal bych zde ban.

Co mají Češi a Slováci společného?
Vzájemné sympatie většiny lidí na obou stranách, příbuznou řeč, i bez znalosti té druhé se poměrně snadno domluví, dálnici D1, i když ještě na Slovenku není úplně hotová, Babiše,
hranici, trošku husitství (bratříci na Slovensku, dostali se až na východ Slovenska, založili vesnice Prahu a Divín, hodně rodinných vazeb, desítky let společného státu, talentové soutěže a možná ještě něco, jen si už nemůžu momentálně vzpomenout

Nejsou to bratia. Vrazil by ti bratr kudlu do zad, dokonce dvakrát? Československo byl experiment, který, díky bohu, nevyšel.

Není bez zajímavosti, že Horní Uhry si nárokovalo Maďarsko, ale od doby, co zjistili, jak se slováci chovají k „bratrům“, o ně přestali mít zájem.