co o člověku vypovídá to jakou hudbu poslouchá?

„Odborníci jsou toho názoru, že rock souvisí se společenským uvědoměním a rebelstvím, pop je spojován s vážením si hlavních úkolů a přizpůsobivostí. Lidé, kteří mají rádi blues, jazz, klasickou hudbu nebo folk jsou údajně velmi liberální a otevření novým zážitkům. Víte, kdo je na tom nejhůře? Milovníci country hudby. Ženy, které poslouchají tento druh hudby, jsou pro muže méně přitažlivé a pokud jde o ženy, my považujeme posluchače country za nejméně atraktivní.“ 🙂

http://www.na­seinfo.cz/vzta­hy/co-o-nas-muze-prozradit-nas-hudebni-vkus

momentální náladu?

Samo o sobě vůbec nic.

Počúvanie konkrétneho žánru hudby len na základe momentálneho vnútorného pocitu je len časť pravdy. Počúvanie určitého žánru a odmietanie iného už určitú informáciu o poslucháčovi dáva. Veď máme zástancov tvrdej muziky, pre ktorých návšteva klasickej opery, platí to aj naopak, by znamenala ich vnútorný úpadok až zánik Ľudstva.
Ano, stane sa, že aj človek, tvrdý zástanca opernej klasiky, z akéhosi vnútorného popudu siahne po rocku, či dokonca heavy metal, je to rozhodnutie, ktoré možno ani nevie vysvetliť, jednoducho cíti potrebu vnímania (zámerne nehovorím vypočutia, hudba sa nepočúva, ale vníma celým organizmom) tohto typu hudby. Je to čosi, čo v danom okamihu dodá organizmu energiu a „rozbúši srdce“. To ale nevypovadá o ňom ako o osobnosti, ale o jeho vnútornom pocite v danom okamihu, o jeho reakcii na vonkajšie vplyvy.
Podobne je to i naopak, obdivovateľ agresívnej hudby, si v určitom momente vytiahne starú klasickú Vltavu a nechá sa unášať vetrom a vlnami hudby.
Veľakrát ale ľudia necítia hudbu ako hudbu, majú ju len ako pozadie, tak ako ľudia v prírode majú ako pozadie šum lístia na stromoch, žblnkot potôčika, jednoducho nechcú ostať sami…
Iný prípad je počúvania hudby pasívne len preto, že je tam, sú IN, pretože počúvajú to, čo práve letí slovom snažia sa počúvaním daného žánru hudby začlenieť do „svojej“ skupiny.
Nútené pasívne počúvanie hudbe, napríklad v mhd, obchodných centrách a podobne, nehovorí nič o psychoprofile poslucháča.
Aktívne počúvanie konkrétneho žánru s vlastným výberom a rozloženia jednotlivých skladieb, hlasitosť posluchu a zafarbenia hudby, dávajú určitú psychoinformáciu o poslucháčovi…
Doplňuji:
Ak chcete o konzumentovi hudby vedieť niečo z jeho povahy, nestačí len vedieť akú hudbu počúvate, ale aj ako ju počúvate
Preto je namieste k tejto otázke aj odpoveď „ako“
česky:
Na poznání člověka nestačí jen vědět jakou hudbu, ale také jak ji poslouchá…

Upravil/a: led

nie akú, ale ako.

mnoho ľudí si svoj pôžitok z hlasitej hudby zabúda spájať s ohľaduplnosťou k ostatným – a platí to i pre poslucháčov so sluchátkami – je to úžasný zážitok, sedieť v lietadle 4 hodiny a z jednej strany počuvať (zo slúchdiel !!!) zeppelinov a z druhej nejaký moderný vreskot.

a to isté platí o víkendoch – mám voľno, chcem si oddýchnuť, tvrdia fanúšikovia 100 decibelov, pričom netušia, že pre niekoho je relax práve ticho.

no čo už.

;-Q

ano, vypovídá, mám rád tvrdou muziku z kerý brní hlava, uši…nestrpím kňoury a sračky (nebudu jmenovat)